Dokedy bude Pentagon strašiť?
Použité striekačky a krv na schodoch. Voda na prídel a šváby. Adresa? Pentagon.

Prvé, čo vás na chodbe ovalí, je pach nápadne pripomínajúci poriadne zatuchnuté staničné WC. Druhé, čo sa votrie pod nohy, je mláčka, ktorú treba prekročiť. No pozor, aby ste neskočili na hodný kus skla alebo nešliapli do niečoho mäkšieho. Takto sa býva v bratislavskej Vrakuni.

Narkomanské „doupě“
Zvonku vyzerá tento komplex ako každá iná bytovka, výnimočné je hádam len to, že tvarom pripomína americké ministerstvo obrany, po ktorom dostal prezývku. No už prvý pohľad zblízka napovedá niečo iné. Na terase pod balkónmi sa povaľuje všeličo. Plechovkami a starými handrami počínajúc, exkrementmi všetkého druhu zďaleka nekončiac. Po chvíli neďaleko od nás dopadol ďalší kúsok zjavne nepotrebného oblečenia. Niektorí obyvatelia sa očividne riadia heslom, že smeti nemajú v byte čo robiť. Pod oknami im už asi neprekážajú. Naspäť z terasy sa však dostať nedá, bráni nám zamknutá mreža. „Nabudúce sa treba spýtať, keď tu chcete niečo robiť, toto je súkromný pozemok,“ začujeme, keď ju preliezame. „Čo ste vlastne zač?“ pýta sa majiteľ obchodu na začiatku terasy. Po vysvetlení, že sme len hľadali vchod, zmierni tón. „Keď sme ich už odtiaľto dostali, musíme zamykať,“ objasňuje. „Oni“ sú narkomani, ktorí majú v Pentagone priam domovskú základňu. „Predtým sme každé ráno nachádzali za priehrštie použitých injekčných striekačiek, teraz upratujeme len raz za týždeň. Ale choďte sa pozrieť z druhej strany, tam teraz všetci postávajú,“ posiela nás.

V jame levovej
Obchádzame teda dom a zamierime popri postávajúcom hlúčiku do jedného z vchodov. Stúpať po schodoch, kde sa vznáša opar močoviny, si žiada istú dávku pozornosti i sebazaprenia. Treba všeličo preskakovať a aj na „čistých“ schodoch sa priliepame. Steny zdobia okrem pestrých nápisov a vyškrabaných odkazov aj fľaky, po pôvode ktorých radšej nepátrame. Míňame najrôznejšie skupinky obyvateľov. Na desiatom poschodí niekomu očividne prekážali sklenené dvere, za mrežou je zastoknutá ufúľaná podprsenka. Schádzame nižšie a neisto zaklopeme na prvé dvere. Otvára nám mierne začudovaný pán, ktorý nás však vzápätí srdečne pozve ďalej. „Nasťahoval som sa len minulý týždeň, tak tu mám ešte neporiadok,“ ukazuje pán Vladimír poličky na zemi. O nočnom živote na chodbách však vie svoje už po niekoľkých dňoch. „Mám ľahký spánok, prebudím sa na každé šuchnutie. No to, čo sa deje vonku, nie je rozhodne tiché. Ráno nachádzame na chodbe všeličo,“ pokračuje a upozorňuje nás na injekčnú striekačku kúsok od dverí. Ďalšia sa vyníma pod špinavým oknom. Netušil vraj, do čoho ide. „Niečo som počul, ale že to bude vyzerať až takto, som nepredpokladal.“ Odísť sa však zatiaľ nechystá.

Sex v priamom prenose
Rozlúčime sa s Vladimírom a vychádzame von. O chvíľku po nás sa z vchodu vynorí mladá rodinka s obrovitým vlkodavom. Zastavujeme ich na kus reči. „Je to nehorázne, veď ste sami videli. Všade je s prepáčením načúrané, samá krv, použité striekačky či prezervatívy,“ rozhorčuje sa pani Saša. „A to je tu už upratané, príďte sa pozrieť ráno,“ pritakáva jej manžel. Pracuje ako taxikár a keď sa vracia zo služby, neraz musí na chodbe prekračovať narkomanov v delíriu. „Už sme niekoľkokrát volali aj policajtov, ale pomaly rezignujeme. Keď aj prídu, čo môžu urobiť? Nájdu im jednu dávku a nič viac. Hore ani nejdú, povedali nám, že na zásah kukláčov nemajú súdne povolenie,“ opisuje takmer každodenný scenár. „Deti sme vytrénovali tak, že na chodbe ani vo výťahu sa nemajú ničoho chytať, nepotrebujem, aby dostali žltačku alebo niečo ešte horšie. A spýtajte sa nášho Jakuba, ako sa mu páči sex v priamom prenose,“ ukazuje na syna. „Nie je to totiž nič výnimočné. Keď prídeme poobede domov a vychádzame z výťahu, naďabíme na dvojicu práve v najlepšom.“ Jakub prikyvuje, hrávať sa chodí až o dva bloky ďalej. „Jedno pieskovisko máme síce hneď tu za rohom, no je tam vždy plno striekačiek a neporiadku.“ Toho je požehnane aj v samotnom dome. Nečudo, že sa v ňom udomácnili aj šváby. „Stáva sa, že otvorím škatuľku s kakaom a veselo si v nej jeden pochoduje,“ ťažká si pani Saša. „Aj sme už niekoľkokrát všetko vystriekali, no stačí, ak to niektorý nájomník nespraví a máme ich zas.“

Streda, nekúpeme sa
„V utorok a stredu nám odpájajú vodu,“ pokračuje Saša. „Aj to je už lepšie, lebo predtým nám tri týždne netiekla vôbec. Vraj je tu vyše jeden a pol milióna korún nedoplatok. My však za vodu poctivo platíme,“ hovorí. „Keby sa byty odpredali mladým poriadnym ľuďom, dali by to tu do poriadku,“ uvažuje nad možným riešením zdanlivo patovej situácie. Dvojgarsónka vraj stojí od šesťsto- do osemstotisíc. V Bratislave nevídaná cena. Len komu by sa do tohto „malého Bronxu“ chcelo ísť. Pri vchode sa medzičasom začínajú schádzať rôzne „existencie“. „Okolo siedmej sa to zahusťuje,“ upozorňuje nás Sašin manžel. „Príde chlapík v šiltovke a vidíte, ako si podávajú skladačky. Keď sa náhodou objavia policajti, rýchlo všetko schovávajú. Človek už aj vie ukázať, kde majú čo zašité, ale čo si pomôžeme, keď ich aj tak nezoberú,“ dodáva Saša. O chvíľu sa naozaj zjavia strážcovia poriadku, za pár minút zase odchádzajú. „Dokedy tu budú slušní ľudia v menšine? To sa máme dať všetci na drogy?“ pýta sa sama seba Saša.

Boja sa len starostky
O problémoch v Pentagone vedia aj na miestnom úrade. „Bohužiaľ, máme naň veľmi malý dosah,“ hovorí starostka miestnej časti Vrakuňa Ľudmila Lacková. „Objekt nie je v našom vlastníctve, no snažíme sa pomáhať, ako sa dá. Poslanci miestneho zastupiteľstva schválili okolo milióna korún na projekt v spolupráci s miestnou políciou. Na Pentagone by mali byť nainštalované kamery a v každom vchode vrátnica.“ Ilúzie si však nerobí. „Podobnú iniciatívu sme tu už mali, ako-tak fungovala rok a pol a potom to šlo dostratena. Východiskom by bolo, keby objekt niekto kúpil a presídlil problémových obyvateľov. Máme tam síce jedného mestského policajta, no nemôže tam byť stále a nemá ani potrebné kompetencie. To je skôr robota pre štátnu políciu.“ Ľudmila Lacková situáciu pozná dokonale. „Presne viem, kto predáva drogy a aj v ktorej garsónke, ktorý díler sa sem presťahoval z Petržalky. Všetci to vedia, aj polícia, ale aj tak sa nič nerobí. Bežne sa stáva, že policajti raziu aj urobia, zatknú dílera, no prokurátor ho vzápätí pustí a on sa mi potom na ulici smeje do tváre, že mu ešte aj kávu uvarili. Nie je to demotivujúce?“ pokračuje Lacková. A pridáva ďalšiu skúsenosť. „Nikto nechce v Pentagone robiť sčítanie ľudí, takže tam chodím ja, pretože mňa sa boja. No môže sa stať, že aj mňa tam raz niekto ,zapichne‘.“